Desať SF filmov, ktoré ma najviac ovplyvnili

Recenzentský názor a vkus formuje všeličo. Od rodičov a učiteľov až po satelitný prijímač a rýchle internetové pripojenie. Prípadne výška vreckového a množstvo zakúpených lístkov do kina... Potom je niekedy ťažké posúdiť, či filmy videné v určitej životnej etape, sú naozaj také dobré, ako sa nám  zdalo vtedy. Faktom však je, že ich stopy v nás ostávajú natrvalo...

 

V školskej družine sa odohrávajú všelijaké desivé udalosti. Jednou z takých bolo pre mňa sledovanie nemeckého hitu Nekonečný príbeh. Predovšetkým čierny pes bol pre mňa na dlhé obdobie synonymom hrôzy, že som si ani nepamätal, o čom bol zvyšok filmu. Pozrel som si ho opäť až v dospelosti a bol som prekvapený, že ide o fakt dobrý fantasy film.

Podobný prípad ako Falko a spol. Ale teraz šlo o démonické oživené sochy, tuším, že zase (?!) psov. Film bol však aj symbolom americkej komédie, kvalitnej komédie (v ktorej šľapajách kráčali Návrat do budúcnosti alebo aj Gremlins).

 

Uvádzam tieto dva legendárne osemdesiatkove filmy spoločne. Ani nie tak preto, že ide o jediné dospelé fantasy z tej doby, ktoré sú pozerateľné aj dnes, ale preto, že som ich v detstve vlastne nevidel. V prvom prípade som sa dočkal prvej scény. Po úvodnom barbarskom masakri bola moja maličkosť razantne vykázaná od televízora. Artušovskú legendu som už (radšej) pozeral bez rodičovskej účasti, ale ostal som verný dobrej výchove :-). Počas geniálnej ale ozaj dosť naturálnej erotickej scény mi svedomie nedalo a dobrovoľne som sa pobral spať (naozaj, mami). Pána prsteňov mám rád, ale vďaka týmto dvom klasikám stále čakám na ozajstný chlapský fantasy film (niečo ako Vlkodav či Solomon Kane). 

 

Ďalšia pocitovka spojená s faktom, že celá jedna generácia mala zrazu prístup k americkým akčným filmom (a že deväťdesiate roky boli zlatou érou). V tej dobe mi ani tak nešlo o príbeh ako o temnú atmosféru (a perfektné akčné finále). Film sa na mne podpísal hlavne svojim prístupom k hlavnému (anti)hrdinovi. Aj pod vplyvom Darkmana považujem dnes za najlepšie komiksovky Vranu a Bladea.

 

Kultové sci-fi, pri ktorom som prvý krát pocítil silu marketingu a product placementu. Skôr ako film sme mali plagáty, vystrihovačky, kalendáriky a samozrejme čierne slnečné okuliare. Bolo jedno, že sa nám zlieva dokopy prvý a druhý diel, že kopa Arnoldovych obrázkov i „akčných figúrok“, čo nám kupovali, ani neboli z Terminátora. Stačilo, že som sa mohol dať ostrihať na ježka, mať zápal spojiviek a ešte byť aj za frajera. 

 

Ak guilty pleasure, tak tento. Van Damme v skvelej forme, nože, postapo, android... a démonický záporák (tie oči!). A predovšetkým scéna s ukrižovaním. Vo svojej dobe so mnou riadne zamávali aj Kickboxer, Levie srdce a ďalšie, ale dnes ich viem nezaujato zhodnotiť. Kyborg mi príde geniálny aj teraz.

 

Ťažko povedať, či by som v tom istom veku za iných okolností ocenil tento film. Lenže my sme boli na chate. A pozerať „Lesného ducha“ na chate s partiou štrnásťročných kamošov je zážitok na celý život. Samozrejme, že sme pozerali oba diely. A vtedy som si ani nevšimol, že sequel je vlastne bizarná komédia.

 

Jeden z prvých filmov, ktorý som mal dovolené pozerať celý (a s rodičmi), napriek tomu, že išiel do neskorej noci počas školského týždňa. Síce išlo o pôvodnú (Lynchovu) verziu, ale bol som očarený svetom Arrakisu – už len tie modré oči, jazda červoch a útok na sídlo cisára mi stačili k eufórii. Dnes sa mojím rodičom divým, že im nevadila značná morbídnosť tohto scifíčka. Odstupom rokov uznávam hlavne producentský zostrih Duny. Vďaka púštnej planéte ma nikdy nenadchli Star Wars, Star Trek ani Avatar...

 

Podobne ako pr i knihách, aj tu by sa patrilo spomenúť aj nejaké negatívne ovplyvnenia. Jedným takým bol Blade Runner (pôvodná verzia z roku 1982). Videl som ho na VHS z požičovne, ale až potom ako som mal napozerané „moderné“ scifíčka ako Total Recall, Sudca Dredd či Demolation Man. A tak som čumel. Kde sú tie skvelé triky? Prečo je tá akcia bez choreografie? Prečo hrdina strieľa ženy od chrbta? A čo tie monológy? No sklamanie ako hrom. O pár rokov neskôr (po uvedení skvelého Minority Report) mi to nedalo, a dal som „Ostrému komandu“ ešte jednu šancu. Ale tentoraz išlo o režisérsky zostrih, ktorý ma dostal hlavne svojou priamočiarosťou (bez monológov a s údernejším finále). O ďalších pár rokov už ale oceňujem aj finálny zostrih (z roku 2007), kde sa vrátili niektoré vnútorné monológy :-)

 

Adaptácia Lemovho kultového románu je špecifický prípad. Tarkovského verziu som videl až na vysokej škole, keď som sa začal zaujímať o klubový film. A bol som očarený (naozaj išlo o konkurenciu 2001: Vesmírnej odysei, navyše išlo o RUSKÝ film). Definitívne som prepadol umeleckej a nezávislej tvorbe. A do toho prišiel Soderbergh so svojou nablýskanou a zdrvujúcou lovestory (s Georgom Clooneym!). Málokedy vzniknú dva dokonalé a zároveň tak odlišné filmy podľa jednej predlohy. Rovnakú úroveň okrem Kubricka dosiahla snáď už len Aronofskeho Fontána.