Úvodná stránka > Jozef Karika: Strach

Jozef Karika: Strach

27.08.2015 15:55

Strachu som sa bál. A veľmi. Išlo o šiesty Karikov román a podľa doterajšieho vývoja (zjednodušene: dobrá kniha, priemer, podpriemer, dobrá kniha, priemer...) ma desilo, že vznikne ďalší Nepriateľ štátu. Lenže...

Autor sa vydal novým smerom a je to fajn. Napísal horor, akých na Slovensku nie je veľa (možno žiadny v tomto konkrétnom subžánri), ale ide „len“ o štandardný strašidelný príbeh. Dobrý štandardný strašidelný príbeh.

Hlavný hrdina sa vracia do Ružomberka. Zničený neúspešným vzťahom, navyše nesúci si bremeno dávnej minulosti. Keď zmizne malé dieťa, minulosť i súčasnosť začnú odhaľovať mrazivé tajomstvá...

V prvom rade chcem povedať, že Strach má cez tristo strán, a takmer na každej sa deje niečo zaujímavé. To je pre mňa obrovské plus, pretože pri množstve autorov (a väčšine slovenských) by som vedel rozsah zoškrtať často krát aj na polovicu. Hutnosť textu je o to významnejšia, že Karikov román spracováva úplne klasickú hororovú tému, ktorá nemá čím prekvapiť. Ide o tzv. funkčný horor, ktorý stojí na pár mrazivých scénach a uveriteľnom vykreslení zla. Trochu strachu, napätia, nejaká tá krváčina, koniec. Plus pridaná hodnota slovenského autora a prostredia.

Ak by sme Strach posudzovali bez ohľadu na žáner a jeho prioritné zameranie, nastalo by niekoľko problémov. Zápletka vrátane finále by zrazu nedržala úplne pokope. Niektoré zvraty by boli zrazu veľmi-veľmi chatrné (kniha najlepšie funguje, kým sa nesnaží Zlu dávať zmysel).

Ale fanúšikovia hororu tu chceli mať takúto knihu, preto jej vieme všeličo odpustiť. Ako recenzentovi odchovanom na hororoch mi však nedá nespomenúť pár technických zádrhelov. Autor síce na konci ďakuje redaktorke za pomoc, ale len oni dvaja vedia, koľko úsilia ich stála aktuálna kniha. Čitateľ má len výsledok a ten škrípe na totálne zbytočných banalitách.

Karika nepíše ako Stephen King. Ani ako Clive Barker. Ani ako Kodži Suzuki. Jeho strohý štýl bol pri predošlých knihách okej, dokonca občas podtrhoval ich (zámerne) chladné vyznenie. Pri horore, resp. pri horore, ktorý by dokázal prekračovať hranice žánru (ako u vyššie menovaných) je však potrebná vyššia literárna úroveň. Slovná zásoba, prirovnania, plynulosť textu (bez ustavičného som, som, som, sa, sa, sa) atď. Ale áno, v našich podmienkach buďme radi aj za undergroundový horor bez vyšších ambícií.

Horšie je, že Strach rušia hlúposti ako sú jelene behajúce v kŕdľoch, parôžky na mláďatách, vodca jelenej svorky(!) s jelenicami v zime, vôňa zimnej miazgy... Zamrzí to hlavne preto, že príroda mala byť ako jeden z elementov vytvárajúci atmosféru, a zakaždým, keď ju chce autor (i keď ústami hrdinu) bližšie opísať, odvádza čitateľovu pozornosť.

Väčšina rušivých elementov je na samom začiatku knihy. Parkety najprv vŕzgajú, potom nevŕzgajú, cibuľový pach je v jeden moment vyvetraný, v druhom je ho opäť cítiť, autor dobreže neráta počet párkov, ktoré sa v úvode zjedia...

Samotnou kapitolou sú technické vychytávky hodiace sa do hi-tech trileru, nie do hororu o mýtickom zle. (I Keď v prípade autorovho Nepriateľa štátu dopadlo ich používanie tiež žalostne.) Kým v moderných japonských ducharinách majú technické hračky svoje opodstatnenie, pretože sú súčasťou samotnej zápletky (videokazeta a duch lezúci z televízora v Kruhu či mobil v Zmeškanom hovore). Ale Karika rozpráva úplne iný príbeh, rozpráva o prastarom strachu zakorenenom v nás, odkazuje na históriu. Keď už sa rozhodol konkrétne spomínať všetky zariadenia, mohol si aspoň odpustiť opis postupu spúšťania aplikácii, veď čitateľovi je jedno, kde v menu zariadenia nájde konkrétny program (stačí napísať, že si hrdina v navigácii nastaví súradnice, alebo že zapne svetlo na mobile a ideme ďalej...).

I keď redakčne by bolo čo vylepšovať, Strach ako celok je fajn. Na úrovni vyvolania mrazenia i atmosféry funguje. Bez zbytočných okľúk speje do finále a je na ňom jasný Karikov podpis, ako ho poznáme z jeho poviedok. Čím menej budete Strach rozoberať, tým bude jeho účinok silnejší.