Vladimír Sorokin: Ľad

24.06.2011 20:46

Na prečítanie tejto knihy som dostal odporúčanie na jednej literárnej súťaži. Išlo o nežánrovú súťaž a aj dievčina, ktorá ma presvedčila, že sa mi Ľad bude páčiť, pôsobila dosť nežánrovo, ak chápete, čo tým myslím. Aj preto som k Sorokinovmu románu pristupoval dosť opatrne.

Apropo, označenie román. Ľad je skôr dvojica súvisiacich noviel než nejaký jednoliaty príbeh. Dojmu, že ide o súbor kratších útvarov, napomáha aj fakt, že celá úvodná novela je rozprávaná viac-menej holými vetami. Trochu som si spomenul na knihy Cormaca McCarthyho (Cesta, Táto zem nie je pre starých). Jednoduché výrazové prostriedky dodávajú rozprávaniu moderný šmrnc a korešpondujú s mladosťou a vzpurnosťou hlavných hrdinov.

Pravdou je aj to, že príbeh je spočiatku dosť triviálny a aj keď má svojskú „ľadovú“ atmosféru, až príliš pripomína Nočnú hliadku od Sergeja Lukjanenka (vyšla štyri roky pred Ľadom). Nie je to však až taký problém, keď si uvedomíme, že ide o odvekú SF tému. Skupina tajomných modrookých sa snaží vybraným ľuďom ukázať, že za týmto svetom je ešte jeden svet. Preto je potrebné precitnúť. Aj za cenu, že ľadové kladivo vás pri zobúdzaní môže zabiť. Vitajte v skutočnom svete.

Vďaka údernosti rozprávania nevadí, že sledujeme dookola rituál prebúdzania, o ktorom sa po prvom prípade už veľa nového nedozvieme. Dôležitejší je bežný (a sexuálny) život jednotlivých postáv, ktorý sa mení a pritom stále jednou nohou ostáva v starých koľajách. Postavy sú popísané zaujímavo a jednoznačne. A ono sa to stále dobre číta a pritom sa dej príliš nevyvíja. A zrazu je koniec prvej časti a v podstate aj celej knihy. Keby šlo o čistú žánrovku, cieľové publikum by autora stiahlo z kože...

Druhá časť je napísaná úplne odlišným spôsobom. Je to vlastne retrospektívne rozprávanie jednej z vedľajších (ale najdôležitejších) postáv prvej časti. Príbeh je lineárny, ale pomerne podrobný a vyvoláva románové zadanie. Na môj vkus trochu pridlhé a príliš kontrastné oproti úvodu, autor však naplno ukazuje svoj zmysel pre fabuláciu a kombinovanie histórie a fikcie. Staré komunistické štruktúry sa dostávajú do nového svetla a čitateľ začína mať pocit, že začína chápať, o čo autorovi išlo. Nečakajte však priamočiare fakty či nebodaj jednoznačné vyústenie. Toto je skrátka kniha hlavného prúdu.

Sorokinovo dielo má aj tretiu časť, ale to už je len taký pár stranový dovetok, ktorý ešte viac zvýrazní, že táto kniha je hlavne o nahodení atmosféry a o alternatívnom pohľade na náš svet. Inými slovami, Ľad je príbeh, ktorý nemôže byť sfilmovaný ako záležitosť pre masy. Ľad môže na plátne fungovať len za doprovodu okúzľujúcej vizuálnej stránky. Vďaka inakosti (ale aj vďaka prekvapivo skvelej obálke od Kalligramu) som si spomenul na pár scén z multižánrového Immortalu.

Ľad dokáže vzbudiť zvedavosť. Čitateľa jednak núti premýšľať nad tým, ako to so svetom okolo nás vlastne je, a rovnako nabáda k otázke, na koľko autor myslí svoje experimentálne písanie vážne a nakoľko ide o samoúčelnú provokáciu. Sorokin sa skrátka hrá s formou i obsahom tak, že je neustále výnimočný. Spomínal som už, že zarytí žánroví fanúšikovia odrastení na modernej fantastike by Sorokina roztrhali v zuboch? Napriek tomu to každému fandovi SF odporúčam. Fantastika sa dá vnímať aj cez artové okuliare.

PS: U nás od Sorokina vyšli aj knihy Opričníkov deň a Vánice, ktoré sú tiež označované za fantastiku.

Hodnotenie: 80%

Vladimír Sorokin: Ľad
Vydavateľstvo: Kalligram, 2008
Počet strán: 274
Väzba: brožovaná
Rozmer: 115×188
Jazyk: slovenský