Béčková zábava
Keď prišiel do kín film Hady v lietadle, bavil som sa. Samuel L. Jackson uteká pred plazmi, ktoré sa neštítia napadnúť ani súložiacu dvojicu... Bolo to béčko, ktoré vzdávalo hold zoohoroom 70-tych a 80-tych rokov. Alebo to bol film, ktorý nepochopil, že už dátum začína dvojkou ako druhé tisícročie... Nech je to akokoľvek, ja som sa zabával na naivite i vtipoch určených hlavne hororofilom.
A nedávno som na Animal Planet videl dokument Sedem smrteľných útokov (Seven Deadly Strikes), kde nejaký Austin Stevens hľadal a fotografoval hady. Okrem fotografa je to vraj aj biológ a herpetológ. Na zoológa si však počínal neuveriteľne dementne a arogantne. Okrem toho si celú dobu masíroval ego rečami o nebezpečenstve a neuveriteľnosti toho čo robí. A zopakoval to sedem krát...
Dokumentárne filmy sa už dávno netočia ako kedysi – napríklad pri natáčaní Putovania vtákov sa filmovalo so zvieratami, ktorým ešte pre vyliahnutím púšťali z reproduktorom zvuk lietadlového motora... Je to podvod. Ale to sa priamo z dokumentu nedozviete, tí všímavejší ale určite tušia, že zábery priamo z letiaceho kŕdľa nebudú s kostolným poriadkom...
To čo sa pri Putovaní dalo vytušiť, je v Siedmych smrteľných útokoch to najokatejšie a pre tvorcov zrejme aj najdôležitejšie. Austin Stevens napodobuje retardovaného tínedžera a dráždi hady, ťahá ich za chvost, sťahuje zo stromov, vyťahuje z vody, núti ich striekať jed do objektívu... a to všetko preto, aby natočil „pár zaujímavých záberov“. Keď ho jeden plaz škrabne jedovatým zubom ešte viac to podporí jeho šialenstvo a naháňa ešte jedovatejšie hady a pri každej príležitosti svoje zranenie pripomína.
To, že jeho poskakovanie, búchanie a ponižovanie iného živočíšneho druhu pôsobí maximálne nedôstojne a zaostalo mu vôbec nevadí. Predstavil som si, čo asi takýto dokument (vysielaný na obed) môže dať mladému divákovi? Pocit nadradenosti? Chuť skúsiť to tiež? Poznanie prírody a úcta k životu to asi nebude...
Veď načo si vážiť prírodu, načo mať rešpekt k iným tvorom, keď „my“ sme tí čo sú na vrchole a nič sa nám nemôže stať. Ešte aj prírodu máme pod kontrolou a na každý jed máme protijed. A keby sme nemali protijed, mali by sme aspoň film, kde sa umiera priamo pred kamerou. No nie je to skvelé? Nie je.
Béčkové horory mám stále rád. Uvedomil som, že z veľkej časti aj preto, že väčšinou sú to ľudia, kto tam trpí. Čiže presný opak béčkových dokumentov. Postupne som pochopil, že horory sa stávajú jednou z mála príležitostí, kde si zvieratá môžu vydobyť trochu rešpektu a ukázať, že my nie sme tí najsilnejší. Znie to hrozne však?