Desať SF kníh, ktoré ma najviac ovplyvnili

 

Našiel som starší článok písaný pre Sarden. V ňom sme vtedy vyberali päť SF kníh, ktoré nejakým spôsobom zamávali s našimi životmi (kniha mocnejšia plazmového dela :-)). Trochu som ho prekopal a doplnil...

 

Raz som sa dozvedel, že nejaký Stephen King píše hrôzostrašné horory. Knihy Karla Maya, J. F. Coopera či Zane Graya som už prečítal a mal som vnútornú potrebu posunúť sa niekam ďalej, tak prečo neskúsiť horor? Prehrabal som sa v rodičovskej knižnici a našiel Muža na úteku. Jediné čistokrvné Kingovo scifíčko vydané pod pseudonymom Richard Bachman (samozrejme vydavateľ použil štandardný postup „Stephen King ako Richard Bachman“, kde prvé meno je napísané asi päť krát väčším fontom). Diabolská obálka od Juraja Maxona ma uchvátila, rovnako ako názov vydavateľstva (Práca). A už nebolo cesty späť. Dodnes je tento non-stop našliapaný román o reality show moja najobľúbenejšia Kingovka (a filmový Bežiaci muž s Arnoldom Schwarzenegerom najnenávidenejší film).

 

Moja láska k westernom však nevyhasla okamžite. Natrafil som tak na ošarpanú knihu z edície Horror-thriller-western. Zase som však našiel niečo iné, ako som hľadal. Dracula v legendárnej skrátenej verzii s fotkami z filmu Nosferatu. Perfektná práca s denníkovými zápisníkmi ako aj postupné vykresľovanie démonického grófa. Dodnes môj najobľúbenejší horor (Coppolov filmová verzia s plačúcim Gary Oldmanom ma tak zákonite nikdy moc nepresvedčila).

 

Sem-tam som sa ešte vrátil aj k zošitovým westernom G. F. Ungera či Williama Marka. A pri tom som narazil na inú sériu: John Sinclair Jasona Darka. Ku klasickým zošitom (Na stopě hrůzy, Kabinet hrůzy) patrí aj niekoľko románov (Krvavá dáma, Ďábelská magie...). Dnes už  nedokážem objektívne posúdiť kvalitu týchto hororových príbehov, ale bol to pre mňa zásadný krok k žánrovej literatúre.

  

 

A konečne mám priestor na knihu, ktorá nezapadá do väčšiny štatistík naj kníh. Nie je to totiž román ani poviedková zbierka. Je to divadelná hra Karla Čapka. Tuším nikdy nepreložená do slovenčiny. Nedonútilo ma ju prečítať povinné čítanie, ale jeden profesor prednášajúci technickú mechaniku. Som mu za to dodnes vďačný. Roboti, láska, ľudské zlo... Kniha R.U. R. ma presvedčila, že sci-fi je najlepší žáner pre mňa.

 

Spielbergova pecka Minority Report ma priviedla k zbierke Minority report a jiné povídky (a nasledovali Zlatý muž, To je Wub, kapitáne!, Planeta, která neexistovala atď.) Nejde síce o „best of best“, ale  kniha pekne ukazuje, s akými témami Philip K. Dick pracoval a prečo je taký lákavý pre Hollywood (Blade Runner, Total Recall, Screamers, Impostor, Výplata, Temný obraz, Next, Minority Report, Správcovia osudu, Muž z vysokého zámku). Odvtedy uctievam temné vízie PKD.

 

Potom prišli Mechanický pomaranč, 1984, Tma... ale vždy šlo knihy, o ktorých som vlastne už dopredu vedel, že budú dobré. Až keď som napokon získal nenápadnú knihu Niekedy od Štefana Huslicu, zažil som opäť ten správny pocit nadšenia. Bravúrne napísané sci-fi a polifiction poviedky, ktoré dodnes považujem za neprekonaný projekt v rámci česko-slovenskej scény.

  

 

Existujú však aj knihy, ktoré ovplyvňujú v tom opačnom duchu. Pre mňa je takou Tma 2.0 od Ondřeja Neffa. Upravená verzia románu Tma. A bez servítok povedané, ide o sprasenie pôvodného kultového príbehu. Ten prvý mal údajne logické (fyzikálne) chyby, ale „remake“ má Vasila Biľaka a celkovo politika, ktorá bola predtým vítaným korením, je teraz posypovou soľou najhoršej kvality a ničí atmosféru i gradáciu deja. Nedávno vyšlo krásne vydanie s názvom Tma, ale bohužiaľ išlo o Tmu 2.0, ktorú už vydali pod pôvodným názvom...

 

Ďalšou podpásovkou bol pre mňa Hyperion Dana Simmonsa. Legendárna sága (a súčasť ságy Kantos Hyperionu), ktorá ma ubíjala spôsobom ako je napísaná. Autor vie občas vykúzliť svižnú akciu i budovať napätie, ale prekladá to pre mňa desivými opismi, čo kričí hlavne v úvode knihy, kde predstavuje hrdinov štýlom, že pri každom sa zastaví (v jednej scéne) a prerozpráva nám ich dovtedajšie osudy. A aj keď dôjde k samotným príbehom protagonistov sú niektoré napísané tak naťahano a nezáživne, že som mal chuť trhať strany. Herbertova Duna tiež nemá bohvieaké grády a príbeh sa rozlieva k mnohým postavám, ale pre čitateľa môjho rangu je nedosažiteľne nad Hyperionom.

 

Podobne ako Simmons je na tom u mňa Bruce Serling a jeho „biblia kyberpunku a space opery“ Schismatrix (Schismatrix plus). Nie moc sympatické postavy, dosť nezaujímavé zápletky a odbočky, neschopnosť budovať skutočný epický príbeh. Kým v poviedkach ešte pasuje určitá divnosť postáv a nedejovosť, samotný román mi už prišiel hrozne chladný. Na porovnanie tu máme Hvězdy, můj osud Alfreda Bestera, kde je hrdinom vlastne nesympatický grázel, ale autor dokázal navodiť dobrodružnú atmosféru, napätie a napokon aj sympatie k postavám.

  

 

A zakončíme pozitívne, s o niečo novšou ale vlastne už tiež klasikou. Čerpadlo č. 6 od Paola Bacigalupiho je zázračná zbierka poviedok plná nápadov a predovšetkým úžasného štýlu písania. Pohľad do budúcnosti je podávaný cez nezabudnuteľné postavy a obrazy. Príbehy sú napísané tak pútavo, že si na prvý pohľad ani nevšimnete, aké mrazivé posolstvo prinášajú.