Krajina bez tieňa

19.09.2016 12:34

Človek zasadil strom, počkal kým vyrastie, potom naňho vyliezol a až potom z neho zliezol a zo zberača sa stal lovcom a hospodárom. Takúto predstavu o význame človeka v prírode nám predostiera dokumentárny film Ľuba Kľúčika.

Na Slovensku sa veľa kvalitných filmov neurodí. Minimálne však na poli dokumentárneho filmu sme aj v zahraničí braní ako celkom schopný národ (Slepé lásky, Martin Slivka, Iné svety...). Ostáva dúfať, že Krajina bez tieňa sa do zahraničia nedostane.

V prvom rade sú zarážajúce logické a odborné chyby. Už fakt, že obal DVD nám tvrdí, že stromy nám dávajú vzduch je fakt (fakt!) diskutabilný. Vo filme už síce zaznie informácia o výrobe kyslíka (k-y-s-l-í-k-a), ale akosi sa pozabudlo na skutočnosť, že stromy nám kyslík aj „berú“ (Áno, okrem fotosyntézy aj dýchajú. Viem, šokujúce.). A nezaškodilo by spomenúť aj to, že ani na Slovensku nie sme jediný živočíšny druh používajúci pľúca. Potom by rôzne prepočty produkcie a spotreby kyslíka možno dávali väčší zmysel. A možno aj nie, keďže európske lesy majú omnoho významnejšie funkcie, než je (v svetovom meradle úplne zanedbateľná) produkcia chemického prvku s protónovým číslom osem. (A nikomu to nehovorte, ale dýchateľný vzduch na Zemi zabezpečujú hlavne riasy a sinice v oceánoch, ale naozaj pšššt, lebo keď sa to dostane von, vyrúbeme všetky stromy.)

Moje úvodné rypnutie do Kľúčikovho pohľadu na vývoj človeka má na svedomí použitý citát amerického (áno, amerického) investora Warrena Edwarda Buffetta (ktorý, keďže je tretím najbohatším mužom sveta, si predsa zaslúži citát vo filme o prírode): „Dnes niekto sedí v tieni, pretože ktosi kedysi dávno zasadil strom.“ Chúdence dinosaury, bol to ťažký život bez stromov a vegetácie...

A to je kameň či skôr bralo úrazu celého filmu. Vo filme dookola opakujú, že „Krajina bez tieňa nie je vhodná pre život.“ Akoby scenárista netušil, že existujú rôzne druhy ekosystémov, vrátane stepí, púští, saván, oceánov... O „obyčajných“ lúčnych a pasienkových biotopoch ani nehovoriac. Smutné je, že práve takýto „budovateľský“ pohľad na prírodu vnímajúci len potreby človeka aj u nás zničil obrovské množstvo rašelinísk, močiarov či lesostepí, ktoré sú nevyhnutné pre život rôznych obojživelníkov, plazov, hmyzu, vtákov, rastlín. Akurát pre človeka nie sú tieto prostredia veľmi prívetivé...

O tvrdeniach typu, že na Slovensku lesom hrozil úplný zánik (zánik!), radšej pomlčím, pretože rovnako ako vo filme, ani v tejto recenzii nie je dostatok priestoru vysvetľovať či skôr si domýšľať, čo pod (úplným) zánikom tvorcovia mysleli. Na túto nejasnosť a predošlú neodbornosť ale nadväzuje aj ďalšie zaseknutie sa v minulosti. Jozef Dekret Matejovie. Rozhodne výrazná osobnosť pre slovenské lesníctvo. Vtedy. Lenže my už žijeme v druhom tisícročí, a pri dnešnej úrovni poznatkov ťažko môžeme tlieskať vysádzaniu stromov tam, „kde predtým nikdy nerástli“. Dnes by sme to z biologického hľadiska mali skôr nazvať likvidácia pôvodných nelesných spoločenstiev... (Aj skalné štrbiny či kamenné moria sú citlivým druhom ekosystému, kde rastú napríklad špecifické druhy machov a lišajníkov.)

Podobne stredoveko pôsobia údaje o narastajúcej výmere lesov. V dobách banských miest či plnenia päťročnice bola zrejme priorita kvantita a rozloha, ale v dnešných dobách moderného prístupu k hospodáreniu v lesoch a neustálych rečiach o trvalej udržateľnosti (vrátane minimalizácie umelého vysádzania), by mal byť na prvom mieste argument kvality (k-v-a-l-i-t-y) našich lesov, nie množstvo. (Každý rok pribúdajú hektáre lesa aj preto, že naše poľnohospodárstvo melie z posledného a lúky zarastajú stromami.)

Vyjadrení k ochrane prírody je vo filme tiež mnoho, ale za všetky hovorí prehlásenie o význame odumretých stromov: „Sme takí bohatí, že necháme v lese hniť takú vzácnu surovinu?“. Keď uvážime, že v bezzásahovej zóne sú 2% (slovami DVE PERCENTÁ) výmery Slovenska, sú obavy o našu ekonomiku naozaj na mieste. A netreba zabudnúť, že: „Nechať veci na samovývoj je nemorálne.“ s ultimátnym prechodom od témy prírodných rezervácii k bezdomovcom a opusteným psíkom.

Už z uvedeného vyplýva, že po dramaturgickej stránke je dokument dosť rozháraný (sokoliarstvo???). Navyše rodinka, ktorá nás sprevádza filmom, (a predovšetkým ich pomiestna snaha o herectvo) totálne narúša štruktúru rozprávania a zráža film občas až na úroveň video projektu žiakov základnej školy. Absencia šikovného výkonného producenta či nejakého supervízora, ktorý by z odstupu pomáhal kočírovať film, je miestami bolestne zreteľná.

Podobne je na tom grafika a animácie, ktoré síce spočiatku zaujmú, ale vzápätí postrádajú akýkoľvek koncept (biodiverzita???), až máte pocit, že niekto sa prvý krát dostal k Adobe Premiere a chcel vyskúšať všetky efekty. Kamera je väčšinou dosť nenápaditá a rutinérska, bez výraznejšieho využitia pestrosti lesného prostredia.

Režisér sa napriek antivýpravnosti dokumentu snaží udržať divákovu pozornosť (aj na úkor súdržnosti), čo v priebehu tridsať minútovej stopáže aj zvláda, len škoda, že si v úlohe scenáristu nahádzal toľko vyššie zmienených polien. Ale možnože tie polená ostanú v prírode, zhnijú a pomôžu biodiverzite...

Krajina bez tieňa je nevýrazný film, ktorý z rozhľadenejšieho diváka robí hlupáka a tým ostatným neponúka dostatočne ucelený obsah ani formu. Najsmutnejšie je, že informačný potenciál o význame lesníctva je totálne zabitý rôznymi agitačnými a bulvárnymi vyhláseniami.

Mali sme tu už niekoľko „ochranárskych“ filmov (Návrat rysov, Zadná Poľana, Znovuzrodenie lesa, Vlčie hory...), ktorým sa tiež dalo všeličo vytknúť, ale minimálne po umeleckej a dramaturgickej stránke išlo o lepšie zvládnuté dokumenty. A najlepšie boli tie, ktoré sa rozhodli minimalizovať svoju vlastnú angažovanosť (Strážca divočiny). To sa žiaľ „lesníckej“ Krajine bez tieňa (podobne ako v prípade Zomierajú postojačky) nepodarilo.

Hodnotenie: 40%

Krajina bez tieňa
Réžia: Ľubo Kľúčik
Scenár: Ľubo Kľúčik
Producent: Slovenská lesnícka komora
Rok výroby: 2015